Za tie necelé dva roky, ktoré som zatiaľ strávil na škole tých zážitkov, ktoré by stáli za zmienku, či už pozitívnu alebo negatívnu nebolo tak veľa. V prvom ročníku som sa venoval hlavne štúdiu. Nabral som si síce menej predmetov, ako je asi bežné, ale aj tak som sa radšej nezapájal do ostatných aktivít, pretože som sa bál, že to nebudem stíhať. V druhom ročníku som už síce vedel, že budem mať času viac, tak som si vzal viac pedmetov a k tomu som sa prihlásil aj na hudobný krúžok vedený našou prefektkou Caroline W. Aaron. A práve tohto krúžku sa týka zážitok, o ktorom by som chcel písať: náš vianočný koncert vo veľkej sieni.

Na koncert sme sa pripravovali pripravovali pomerne dlho a svedomite. Museli sme si pripraviť repertoár, rozvrhnúť, kto bude spievať ktorú pesničku a ktorý hlas v nej bude mať. Ja som našťastie nedostal žiadne sólo. To by som mal obrovskú trému. Aj takto to bolo pomerne ťažké, ale našťastie to vyšlo. Ale k tomu až neskôr.

Trénovali sme samozrejme každý týždeň. Síce nie vždy sme prišli všetci, raz za čas niekto musle byť niekde inde, ale aj tak sme postupovali pomerne rýchlo. Na to, že ešte na začiatku roka som nemal takmer žiadne skúsenosti so zborovým spevom, sa našej zborovej vedúcej podarilo vytiahnuť ma natoľko, že som mohol pred celú školu a nemusel som sa za to ani hanbiť.

V deň koncertu sme sa ešte pred ním trošku rozospievali a nakráčali sme do veľkej siene. Tá už bola z veľkej časti vyzdobená. Zároveň s našim koncertom tam však ešte svoje stromy zdobili dve koleje. Keď sme to videli, tak sme si mysleli, že to bude strašné a v celej sieni bude strašný neporiadok a hluk. Našťastie však boli naši spolužiaci zdobiaci svoje stromčeky úplne úžasní a nie len, že nás nijak nerušili, ale dokonca sa k nám pri niektorých pesničkách pridali.

Pán školník nám do veľkej siene priniesol klavír. Teda, prilevitoval. A dokonca tak jemne, že sa vôbec nerozladil. Postavili sme sa okolo neho a Caroline nás všetkým predstavila. A potom sme už začali s prvou pesničkou. Keďže to bol vianočný koncert, tak sme vo výbere mali samozrejme vianočné pesničky, aby sme aj my prispeli ku vianočnej atmosfére, ktorá v celej sieni panovala.

Prvá pesnička bola Adeste Fideles. Veľmi známa koleda, ktorú sme naštudovali v pôvodnom latinskom znení. Naštudovali sme si ju v trojhlase a bez klavírneho doprovodu. Ja som spieval v druhom hlase. To mi tiež pomohlo, aby som nemál príliš veľkú trému. Keď som začal, akoby tréma odpadla a zostala len pesnička. Myslím, že môžem povedať aj za ostatných, že sme cítili, ako nás spev všetkých spája a nikomu sa nechcelo prestať.

Keď sme dospievali prvú pesničku, spustil sa potlesk, ktorému sme nemohli uveriť. Netušili sme, že nás všetci tí ľudia počúvali. Tlieskali nám aj obidve koleje zdobiace svoje stromy. Pridalo nám to všetkým na sebadôvere a tak sme sa pustili do ďalších pesničiek, tentokrát už poväčšinou za klavírneho doprovodu od Caroline, ktorú raz za čas nahradila Megan so svojou gitarou.

Striedali sme klasické koledy s nekoledami, ale u všetkých pesničiek sme dodržali vianočnú tému. Pomerne dobre sa nám vydarila populárna Didn’t I Get This Last Year?, kde mal hlavné sólo Philip a my ostatní sme robili doprovodné vokály a ozveny.

Povzbudzovali sme obecenstvo, aby sa tiež zapojilo. Kvôli tomu sme tam mali zaradené aj niektoré pesničky, ktoré snáď pozná úplne každý. A ak niekto nepoznal jednu, tak poznal inú. Očakávane sa pomerne hodne ľudí zapojilo do pásma kolied, kde sme bez prerušenia na seba naviazali niekoľko všeobecne známych kolied.

Celý koncert sme potom ukončili Roľničkami za obrovského potlesku celej veľkej siene. Ešte teraz mám obrovskú radosť, keď si na ten potlesk spomeniem. S ostatnými spoluspevákmi sme po skončeni koncertu ešte dlho slávili vo veľkej sieni náš tak trochu neočakávaný úspech.

Gregor Herbert, 2. ročník
3. místo